Sedela som tak s kolegyňou koučkou pri káve a debatovali sme o tom, čo nás čaká do konca roku. Skonštatovala som, že mám takmer obsadené svoje kapacity, že už tento rok neviem vziať viac ako dvoch pravidelných klientov (odporúčam neváhať, ak máte záujem ????). Celkom prekvapene na mňa pozrela, že ako to? Žongluje síce aktuálne s viacerými loptičkami, no vedela by vziať niekoľko ďalších klientov. Tak sme sa prirodzene dostali k tomu, čo pre mňa znamená mať obsadené kapacity.
Plne obsadené u mňa neznamená 100% času venovať práci.
Znamená to, že mám aktuálne obsadené všetky kapacity vyhradené na prácu. Tie zvyšné však už majú svoju náplň. Sú obsadené mnou a mojimi (ne)aktivitami. Deťmi, rodinou, cvičením, turistikou. ŽIVOTOM.
Napríklad cvičiť chodím ideálne ráno pred deviatou. Od 9 do 15 mám čas na prácu s tým, že úlohy, ktoré vyžadujú najviac energie, si plánujem na doobedie, kedy som najproduktívnejšia. Po 15 už “iba” uzatváram pracovný deň, prípadne si dobehnem resty, ak som napríklad nestihla cvičiť ráno. Po 16-17 sa už venujem “len” rodine a sebe. Pre mňa cenne strávenému času.
Na piatky nemám žiadne dostupné termíny, takže si môžem koniec pracovného týždňa vždy zariadiť podľa seba a svojich potrieb. O víkendoch sa nemusíme ani baviť. Tie sú moje, respektívne naše.
Vďaka tomu, že žijem aj iný ako pracovný život, prinášam väčšiu hodnotu. Pre seba, pre blízkych, pre klientov.
Robiť od rána do večera, obetovať víkendy a dni voľna, robiť ústupky voči sebe, z toho som už našťastie vyrástla. Ak si nájdete môj predchádzajúci príspevok, zistíte, že aj keď som chcela urobiť výnimku, nedopadlo to vôbec dobre.
Netvrdím, že som objavila nejaký univerzálny recept na work-life, či trefnejšie life-work balans, no takto mi to funguje a v porovnaní s rokmi minulými cítim, že mi to ešte nejakú dobu bude vyhovovať.
Vierka ????♀️
